Kateřina Kadlecová z DVTV: Z Brodu sa vypracovala do telky

Robím s tými najlepšími novinármi. Toto sú slová  absolventky Letnej žurnalistickej školy Karla Havlíčka Borovského a dnes dvadsaťšesť ročnej editorky jednej z najznámejších televízií DVTV v republike Kateřiny Kadlecovej.

Kateřina Kadlecová pochádza z Havlíčkovho Brodu, vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite  a dnes pôsobí v dobre známej, celoštátnej, DVTV. „Od prvého ročníku na gympli som vedela, že to bude môj cieľ. Dostať sa na žurnalistiku v Prahe bude to, čo chcem,“ spomína na svoje obdobie násťročnej. Dostala sa do takého prostredia ľudí, ktorí sa venovali rovnakému záujmu, aj vďaka LŽŠ či káblovej televízie HBin. O svojich skúsenostiach rozprávala vo štvrtok, 22.augusta, na 16. ročníku LŽŠ v Havlíčkovom Brode.

Mali ste nejaké obavy na začiatku štúdia?
Vôbec som nemala nejaké pochybnosti alebo obavy. Išla som do toho čisto z toho záujmu o odbor, o verejné dianie, až s takou naivitou.

Ako by znelo hodnotenie vtedy a teraz?
Začala som študovať školu pred siedmimi rokmi a od tej doby sa média strašne zmenili. Každý rok prináša niečo nové a aj to DVTV, do ktorého som nastupovala pred štyrmi rokmi, je dnes o mnoho ďalej a robíme podľa mňa väčšie spektrum vecí. Žiadna škola, žiadna prax ma nedokázala konkrétne pripraviť na to, ako ten pracovný život teraz vypadá. Ale to ani nejde.

Prečo?
Každá práca v médiách je tak jedinečná, že sa nejde na ňu naučiť, mení sa to strašne rýchlo. Všetky skúsenosti z Brodu a zo školy mi dali skôr taký prvotný impulz.

Ako ste sa dostali do DVTV?
Bolo to niečo nového, bavili sme sa o tom na žurnalistike a bola to téma na bakalársku prácu. Ja som sa u profesora hrozne zasadila, aby som si mohla vybrať túto. Potom som začala písať prácu a k nej som potrebovala osloviť priamo DVTV. Napísala som im e-mail, že by som chcela urobiť rozhovor. Oni mi vychádzali enormne v ústrety, ako voči úplne neznámej, 22-ročnej, študentke.

S kým ste sa vtedy stretli?
Stretla sa so mnou Daniela Drtinová i Martin Veselovský. Každý mi venovali minimálne hodinu svojho času a svojej energie. Potom som odcestovala na štyri mesiace do Ameriky. A keď som sa vrátila, tak som sa opäť skúsila ozvať o stáž.

Vyšlo to?
Vyšli mi v ústrety. Ja sa sama môžem len domnievať z akých dôvodov (úsmev). Nastúpila som tam na stáž a postupom času mi navrhli aj prácu a každým rokom prišla nová zodpovednosť, a tak už som tam zostala.

Takýto životný príbeh nápadne pripomína film z dielne amerických tvorcov, nie?
Z môjho pohľadu, robím s tými najlepšími novinármi.

Akým iným projektom sa venujete? Čo robíte vo voľnom čase?
Do nedávna som študovala a pracovala, čo už oboje bolo náročné, skĺbiť to. Mám rada voľný čas a milujem pražský život. Mám ale napríklad také nudné koníčky – chodím na nové filmy do nezávislých kín, niekedy i do tých mainstreamových a celkom aj športujem. Vždy, keď to šlo, tak som išla niekam cestovať. Ale tých príležitostí, ak boli dve alebo tri za rok, bolo to dosť. Proste dobrodružstvo s batohom.

Ktoré z tých dobrodružstiev bolo najlepšie?
Pre mňa bola najväčšia skúsenosť, keď som bola dva mesiace na Taiwane. Bola som tam po maturite. Sama. A celkom som sa tam trápila prvý mesiac, pretože to bolo ešte predtým než som nemala iPhone a internet v mobile. Vždy som nastúpila do nejakého autobusu popísaného čínskymi znakmi a niekam som išla. A tak som sa tam nejak pofľakovala a moja mamka bola doma a tŕpla strachom.

Autor je absolventem Letní žurnalistické školy Karla Havlíčka Borovského 2020