Mladá generácia nemusí bojovať v uliciach, stačí im volebný lístok, hovorí na letní škole v Brodě poľský novinár

V novemberi 1989 sedel v poľskej redakcii Gazeta Wyborcza a neveril, že sa niečo zmení. Keď policajti masakrovali študentov na Národnej triede, šéfredaktor poslal Andrzeja Jagodzińského do Prahy.

„Komunisti vždy mlátili, tam nič nebude, som vtedy tvrdil,“ spomína pre Letnú žurnalistickú školu poľský publicista. Desaťtisíce ľudí protestovali na námestiach a uvedomil si, že je svedkom historickej zmeny. Dnes sa delí o svoje zážitky a názory, ako sa spoločnosť odvtedy vyvinula a čo zostalo z ideálov Nežnej revolúcie.

Ako si spomínate na obdobie Nežnej revolúcie v Československu?
Dodnes mám ten november 1989 v živej pamäti. Mal som ísť do Prahy, keď bola demonštrácia. Vedel som, že je povolená a organizovaná Socialistickým zväzom mládeže, tak mi pripadalo, že to nebude nič mimoriadne. Nešiel som. Keď prišli správy, že komunisti mlátili ľudí, tak ma šéfredaktor rubriky poslal do Prahy. Komunisti vždy mlátili, tam nič nebude, som vtedy tvrdil.

Aké boli vaše osobné zážitky a ako ste vnímali atmosféru v krajine?
Hoci som nemal povolenie vycestovať z Poľska, o tri dni som šiel do Prahy za kolegom, kde už bolo desaťtisíc protestujúcich na námestí v Prahe. Bol som presvedčený, že budem mať problémy na hraniciach. Popravde, bol som sklamaný, že nič také nebolo. Dal som len pas a už som bol v Československu. Bol to pre mňa veľmi intenzívny zážitok, aj osobný, keďže som bol prvýkrát po ôsmich rokoch v Prahe. Stretol som sa s Danou Němcovou, Jiřím Němcom, Jiřím Dienstbierom, Václavom Havlom. To boli všetko kamaráti. Bolo to výnimočné, najmä kvôli atmosfére, ktorá vtedy prevládala.

Ako ste v tom čase hodnotili úlohu médií a novinárov pri informovaní o udalostiach a formovaní verejnej mienky?
Mali absolútne kľúčovú úlohu, pretože v Poľsku boli iba komunistické médiá. Osobne tie československé neviem hodnotiť, lebo som ich nečítal. My, v Poľsku, sme mali nezávislé noviny, ktoré vychádzali ilegálne. Desiatky až stovky časopisov, denníkov. Pochopil som, aká je v nich sila. Keď začala vychádzať Gazeta, za krátku dobu mala obrovské náklady. Čítanosť bola vysoká, pretože to bol „iný jazyk“, ktorým sa písalo. Niekoľko mesiacov noviny boli cenzurované až do jesene 1989.

Ako hodnotíte dnešnú situáciu v médiách v porovnaní s obdobím tesne po Nežnej revolúcii?
Médiá sa postupne zmenili. Vznikli Lidové noviny, od začiatku založené – obdoba poľskej Gazety, to znamená nezávislé médiá, ktoré predtým nevychádzali. Dali sa čítať aj tie národno-frontové, ktoré sa rýchlo adaptovali.

Je to neporovnateľné s dnešnou situáciou. V súčasnosti je zvláštna v Českej republike. Jeden oligarcha vlastní všetky noviny. Nie je to štandardná situácia. Obávam sa aj o osud médií na Slovensku. Keďže je tak zhoršujúca sa politická situácia.

Myslíte si, že odkaz Nežnej revolúcie je stále aktuálny? Ako sa odráža v dnešnej spoločnosti v Česku a na Slovensku?
Zabúda sa na to. Stáva sa len historickou udalosťou. Pre mladú generáciu je vzdialená ako 1. svetová vojna. Nemyslím si, že by to malo veľký vplyv, i keď jedno poučenie by mohlo byť stále aktuálne. Za slobodu a demokraciu treba stále bojovať, to nie dané raz a navždy. Je to omyl, keď si to niekto takto myslí.

V čom sa podľa vás dnešná spoločnosť najviac odlišuje od tej, ktorá aktívne bojovala za zmeny v roku 1989?
Dnes, našťastie, mladá generácia nemusí bojovať v uliciach. Dá sa bojovať volebným lístkom. Napríklad v Poľsku v posledných voľbách išli mladí voliť veľmi masovo. Znamenalo to zmenu.

Stretávate sa s tým, že by sa v dnešnej dobe opäť objavovali snahy o kontrolu médií, podobne ako to bolo pred revolúciou?
Deje sa to inak, už nie prostredníctvom cenzúry, ale ekonomickým spôsobom. Médiá, ak sú súkromné a nezávislé, predsa len sú závislé na financiách, čo je veľký problém. Keď nejakí oligarchovia skupujú médiá a vlastnia ich, je to problém. Ťažko tu hovoriť o nezávislosti.
Som absolútne presvedčený, že dnes sú médiá veľmi citlivé a jemné na nátlaky. Paradoxne sociálne siete sú užitočné, vďaka demokratickému prístupu k informáciám. Na druhej strane sú nebezpečné – šírenie fake news, senzačných a neoverených zdrojov.

Ako vnímate súčasnú politickú situáciu v Česku a na Slovensku? Sú podľa vás súčasné výzvy v týchto krajinách porovnateľné s tými z minulosti?
Nie sú porovnateľné. Demokracia v stredoeurópskych krajinách je ešte nestabilná. Pred rokom bola v Poľsku veľmi zlá situácia, v porovnaní na Slovensku bola o podstatne lepšia. Teraz sa to za rok zmenilo. Zdá sa, že Poľsko a Česko smerujú k štandardnej demokracii, ale ťažko tak povedať o dnešnom Slovensku a Maďarsku už určite nie. Ja som z toho smutný. Rýchlo sa to mení. Ukazuje to, že demokracia nie je vec, ktorá je hotová, keď sa raz zvolí. Je treba sa o ňu starať a ďalej bojovať.

Čo by ste odporučili dnešným mladým ľuďom, ktorí chcú prispieť k pozitívnym zmenám v spoločnosti?
Politika nie je žiadna špinavá vec. Je treba sa starať o verejné dianie, pretože nikto sa za vás o to starať nebude. Nie je pravda, že váš jeden, jediný hlas nič nemení. Keď je vás veľa, tak mení a zmení.

Autorka textu: Viktória Vaneková, absolventka Letní žurnalistické školy Karla Havlíčka Borovského 2024
Foto: Lea Decroix, absolventka Letní žurnalistické školy Karla Havlíčka Borovského 2024